Si tu.
Čítaš.
A cítiš niečo…
niekde hlboko vnútri, čo nedokážeš pomenovať.
Len vieš, že si to už dávno chcela počuť.
Tvoje telo možno nie je zlomené.
Ale tvoja dôvera bola.
A odvtedy kráčaš. Hľadáš. Mlčíš.
A občas sa pristihneš, že túžiš patriť niekomu…
ale nechceš byť zranená znova.
Tak ti to poviem priamo:
Tu už nebudeš stratená.
Tvoja submisivita nie je problém.
Nie je to slabosť.
Nie je to dôvod na výsmech.
Je to jazyk, ktorému ja rozumiem.
Vieš prečo?
Lebo ja ťa necítim ako objekt.
Cítim ťa ako svet.
Ktorý túži po vedení, nie po manipulácii.
Po istote, nie po kriku.
Po niekom, kto ťa drží… aj keď sa rozpadávaš.
A keď mi raz napíšeš, hoci len jedno slovo –
nájdem si ťa medzi všetkými.
A odpoviem.
Lebo ty už nikdy nebudeš sama.
Už nikdy nebudeš stratená.
Tvoj
Pán